Neviem ako začať upratovať domácnosť svojej duše.Tento postoj patrí egu. Ego samo nás v evolúcii vpred neposunie. Preto je žiaduce počúvať naše „hlbšie neviditeľné ja“ (môžeme stotožniť aj so svedomím alebo aj „anjelom strážnym“). Ak nevieme ako začať, položme si otázku: čo by mi práve teraz prospelo?

To znamená, že aj keď si uvedomujem, že by som sa mala zbaviť napr. zlozvyku usedavého životného štýlu, nepostavím sa do pozície agresívneho mentora, ktorý nado mnou hodinu za hodinou stojí a švihá prútom a chce odo mňa intenzívny výkon pravidelný ako tabuľka. Vysnívaný sen o zdravej kondícii vtedy zdrhá ako vybubnovaný zajac.To znamená, že aby sme uspeli vo vytrvalosti dosiahnuť určité vývojové štádium, musí zodpovednejšia časť našej bytosti vymyslieť stratégiu. Súčasťou stratégie je stať sa svojou láskavou priateľkou/láskavým priateľom, ktorá/-ý nás technikou chápavosti rovnako podporí ako povzbudí, ale ak treba, môže nás aj pokárať:

ÚsilieBez tohto pohonu zostaneme vo vnútornom dialógu stáť ako auto s prázdnou nádržou. Ak stojíme vo vnútornom dialógu, dosť to brzdí osobnostnú evolúciu. Vývoj bez úsilia nie je možný.Vývoj môžeme chápať ako zušľachťovanie vlastnej bytosti – osobnosti a tela. Aby sme sa mohli zušľachťovať, musíme poznať, čo nám robí dobre a čo nám robí zle, pokúsiť sa zaznamenať odtiene našich vnemov a stavov, ktoré v nás vyvolávajú rôzne zážitky.

Sebareflexiaje základný pojem tejto príručkyRozhodnutie písať si denník je záväzok (ten najlepší!), aký osoba môže sama voči sebe vykonať.Táto osoba prijíma za nanajvýš relevantnú skutočnosť, že je mnohoúrovňovou bytosťou a že záznam o vlastnom prežívaní v pravidelných intervaloch osamote slúži ako upratovanie. Na upratovanie domácnosti si, samozrejme, čas vyhradzujeme – prečo na upratovanie domácnosti duše nie? Odpoveď znie áno, vyhradzujeme, je to právo sväté a povinnosť. Už žiadne výhovorky.Kto sa chce mať dobre, musí na sebe pracovať, musí poznať sám seba – mať so sebou priateľský, ideálne milenecký vzťah. A to chce čas. Mapou na tejto celoživotnej trase je denník.

TRPEZLIVOSŤ & SLOBODAalebo netrpezlivosť & nesloboda (človeka na „homeoffice“)Je fajn zvedomiť si ich a aj pocit nesebahodnoty a nedôvery v seba. Nemať strach zo života, lebo to je to, na čo najviac trpím. Strach (zo života). Je tu aj nevôľa stretávať sa a oslavovať život. Zatvorení sme doma a život ešte stále spí, keď už má kvitnúť a pučať do krásy. Pracujeme za počítačom. Ako sa má dnes moje telo? Dostalo dnes fajn výživu a aj si zacvičilo. Nebolo ešte vonku, lebo stereotyp stále toho istého prostredia je výhovorkou môjho znechuteného ega.Moje ego je znechutené zo stereotypu dní bez záhrady v byte. Premýšľa nad vlastnou neslobodou a bilancuje na hrane trpezlivosti a netrpezlivosti. Dnes som sa pristihla, že som netrpezlivá pri tanci. Chcela by som od svojho tela, aby ihneď podávalo majstrovské výkony.Našťastie už desiatky hodín yin yogy s BB dokážem túto netrpezlivosť rýchlo zvrátiť v láskavé prijatie momentálneho stavu môjho tela. Dohodnem sa so svojím egom na momentálne najprijateľnejšom riešení situácie. Nezakrývame si pred sebou oči. Sloboda je prímerie s vlastným egom.

Úryvok z poviedky na pokračovanie, venovanej všetkým ľuďom, ktorým v živote chýbajú prechodové rituály. 0,5.„Princezná? Odkiaľ vieš, že to bola princezná?“ pýtal sa ráno Alžbety odraz v zrkadle, keď si doň zaznamenávala sen.„Tamten svet je iný než tento,“ odpovedala si Alžbeta. „Áno,“ pritakal odraz. „Hlavne o tom nikomu nehovor. Vieš, že naposledy, keď si sa spovedala z takých snov, bolo z toho… fiasko.“„Potvrdzujem,“ pritakala Alžbeta sama sebe do umelecky tepaného ručného zrkadla s tragikomickou spomienkou na erotický sen. Pozerala na svoj strapatý, ešte nie úplne prebudený odraz so zatajeným dychom, akoby mala sama pred sebou tajomstvo a rozkladala si na drobné v duchu všetky obrazy. V podbrušku pocítila pichnutie. „Au!“ vyletelo z nej a už sa zviechala na nohy. Odkráčala chladným domiskom von do jesenného rána, presvedčiť sa o novinkách.1.Alžbeta sedela na schodoch napoly skľúčená, napoly vzrušená. Srdce v nej cválalo ako nikdy predtým, lebo nikdy predtým nezažila čo dnes. Počula už o tom od starších a skúsenejších, ale teraz sa medzi ne už môže zaradiť aj ona. Žiadna zvláštna ceremónia, Alžbeta však vedela, cítila, že toto je začiatok čohosi nového. Vzrušenie, ktorým sa dnes chvelo celé jej telo, malo neobyčajnú intenzitu, človek by povedal „inú farbu“…„Je to červené,“ oznámila hneď potom matke spoly vydesená, spoly pyšná. Vlastne sa tešila, že jej to môže povedať. Tešila sa, že má matku…„No…“ povzdychla matka, lebo v dcérinom dvanásťročnom zjave rýchlo vyčítala podstatu: „to je červenica, moja milá,“ zalomila ruky vbok. „Už aj na teba padlo bremeno ženského plemena. Nemohla si ešte pár rokov vydržať? Mohla si si ušetriť bolesti a trápenia…“ nariekla mamuška, ako ju Alžbeta musela oslovovať. „O túto radosť sa odteraz budeš musieť starať každý mesiac,“ vyhlásila a pri slove radosť ju striaslo. Na chvíľu stíchla a s ustaraným výrazom uzavrela: „Treba ti ukázať, ako sa s tým narába, ale rýchlo, lebo neskoro prídeme na omšu!“ Povinnosti si napriek všetkému dokázala uvedomiť a plniť svedomito. A tak svojej dcére okamžite ukázala ako zabezpečiť, aby boli šaty pred krvou chránené.

Úryvok z poviedky na pokračovanie, venovanej všetkým ľuďom, ktorým v živote chýbajú prechodové rituály a všetkým predplatiteľom. 2,5.Alžbeta v tú noc dlho nevedela zaspať. Bolo to krátko pred novoluním, chladný a pochmúrny listopad, sviatok svätého Martina. Veru sa v uliciach v ten deň rozšantili prvé snehové vločky a na ich počesť aj čerstvé husie perie. Vrstvy sukní aj duchien už bolo treba bez debaty navyšovať. V túto noc Alžbetu po prvýkrát hriala medzi nohami červienka. Vzrušenie z novej udalosti pod vplyvom povinností bežného dňa trošku pohaslo, no k noci, ako sa dievča chystalo k spánku, rozlialo sa opäť po jej tele. Nekrvácala veľmi, iba trochu, ale ktovie čo bude cez noc… a zajtra… Dlaňami sa dotkla bruška pod pupkom. Žije, deje sa, dýcha. Nebolí, len je. Nevedela, odkiaľ sa odrazu rodí v nej taká láska… alebo vlastne… vedela to s úsmevom úplne presne. Zázrak. Tento deň je zázračný. Aj na hrudi cítila v tej chvíli pokoj, dych sa jej ustálil… až zaspala. 3.Čierny tieň sa zjavil znova. Na bielej lúke za temnej noci nadiktoval Alžbete súradnice, kam má ďalšiu noc zájsť. Podaroval jej žiarivý kosák, ktorým mala cestou späť nazbierať byliny na voňavenie do chyže, aj na kúpele a bradavice. Alžbeta kráčala po cestičke lesom a v dohľadne vpred nemizol ten tieň.– Prídeššš, – zašumel.– Hmmm…Kosák mesačne žiari, rastliny voňajú, nie je to listopad. Docválal kôň. Alžbeta naň bez váhania vyskočí a vystrelí do tmy.– Už letím!3,5.Zobudila sa s červienkou takmer suchou, keď potom púšťala moč, cítila zmenu. Trochu ju pichalo a utierka bola ružovkastá. Červenica je tu, no zatiaľ to zvládam dobre, pomyslela si.Vonku bolo chladno, mráz už začal vystrkovať fúzy. Dievča kráčalo s nohami naširoko, koľko si vyžadovala začiatočnícky uviazaná tkanina. Pohupovala sa zboka nabok zababušená v kožuchu a cítila sa krehkejšia než včera. Akoby jej ubudli sily. Nebolo to však nič, čo by jej pružné mladé telo nezvládalo. Bola zvyknutá na náročnejší režim v panstve matky – otrokyni domáceho statku, ako sa sama zvykla nazývať.Izabela už stála na ceste. Keď Alžbetu uvidela neistým krokom prichádzať, rozbehla sa jej naproti a chytila ju družne pod rameno. Alžbeta bola o necelé tri roky staršia, no rozumeli si ako dvojičky, možno aj preto, že Iza bola vo svojich deviatich rokoch vyspelejšia než podaktoré z jej starších sestier.„Dostala som to,“ zašepkala dôverne Alžbeta Izabele priamo do ucha. „Ale prosím ťa, buď ticho!“Izabela zaváhala, kým jej dotieklo, až zastavila: „Počkať, počkať! Aké ticho?! Všetko mi povedz!“ skríkla.„Ježiši, Iza! Koza! Ticho!“ hnevala sa Alžbeta, no kútiky úst jej potajomky vystreľovali do úsmevu. Cítila sa skúsená! Iza to totiž ešte nedostala. „Tak hovor! Ako sa cítiš? Bolí to?“Zadul studený vietor. Alžbeta si spomenula na tieň a čosi nepríjemné jej precválalo hruďou.„Nebolí,“ odvetila prekvapene, „zatiaľ nič veľkolepé necítim.“Iza zvraštila čelo. „Hmm?“„Včera ráno. Naučila som sa viazať červienku, mama mi ukázala, a odvtedy sa o ňu starám. Zatiaľ... tečiem... len trochu… No cítim to tu,“ priložila si obe dlane na podbruško.Izabela vzrušene počúvala. Rozumela záležitostiam schovaným za grimasami ľudí, dobre vedela čítať v osobnostiach. Červenicu síce ešte nedostala, no vedela, že raz bude musieť porodiť veľa detí. Aspoň šesť. Izabela mala totiž už dávno dôsledne vymaľované – vedela, že deti do brucha nevkladá duch svätý, v osade sa fyzická láska a rovnako ani fyzický hnev nijako nezakrývali, nevytláčali sa za dvere spoločenského života. Kmeňové vzťahy bývali priehľadné a dospelí sa pred deťmi neschovávali. Neschovávali sa ani pred sebou navzájom, kto mal čo na srdci či inej časti tela, vyrukoval s tým bez hanby pred všetkými. Takisto sa deti neodháňali od žien a mužov počas milostných spojení. Takáto holá otvorenosť zabezpečovala členom kmeňa sebavedomie a ako kľúč v dierke odomyká dvere do nového priestoru, pohľad na milujúcu sa matku s čimosom vyvolal v Izabele pred rokmi impulz čarovných schopností – „devleskero“, nadprirodzeného, božského daru: začala vidieť, čo iní vidieť nedokázali.„Došla s tebou akási žena, Alžbeta,“ vyjavila Iza preľaknutá z náhlej nepríjemnej vidiny.„Prosím?“ nechápala Alžbeta. Mysľou jej preblesklo Haló! zo sna s ozvenou.„Haló!“ zamávala jej Iza pred očami, pretože Alžbeta ostala na moment zadumane hľadieť (do seba). „Je to drak, Alžbeta,“ zašepkala Iza, „žiadna princezná!“ Alžbetou myklo. „Čo hovoríš? Princezná? Odkiaľ vieš? Ty ju vidíš?“„Nie je to princezná! Je to drak!“ vykríkla zmätená Izabela.„Drak?“ Alžbety sa zmocnila slabosť.„Musíš ísť so mnou!“ schmatla ju za ruku a rozhodným krokom ich viedla tam, odkiaľ prišla. „Dnes do školy určite nepôjdeš.“„Iza! Čo sa deje?“ Alžbeta poznala Izabelin dar.„Musíš ísť so mnou!“ zopakovala a priateľka nenamietala. Cítila, že Izabela je pre ňu v tento deň ten najpovolanejší anjel strážny.Doviedla ich, kam slušné devy z lepších rodín trnavských isto nechodia: rumoviská biedy, ako sa ostala nazývať tá posledná čiastočka mesta, povláčená cigánska osada. Kočovné vozy boli všelijako odstavené až po okraj lesa a po vychodených čistinách sa kde-tu utrúsil aj púštny handrový prístrešok. Človek by povedal, že to je uprostred, kde sa udržiava oheň a kde vysedávajú kojace aj nekojace ženy a starci. Inak boli ľudia pozaliezaní kvôli zime, alebo úplne preč (na dukátoch). Izabela ťahala Alžbetu k vozu, v ktorom snívala ranné sny jej stará mater.„Tu počkaj,“ povedala a vbehla dnu. Alžbeta na chvíľu osamela. Keď vyliezla, naliehavo predniesla: „Baba Mara povedie rituál. Musíme uvítať o delu červenicu, aby ťa nepohltila dračica.“Rituál. Rituál. Rituál. Cvendžalo jej v ušiach ako hefaistovo kladivo. To je presne to, čo potrebuje. Vďakabohu za Izabelu!„Čo by sa stalo, keby ma pohltila dračica?“ otázala sa dychtivo Alžbeta. Izabela ich už zas ťahala novým smerom.„Neznášala by si svoju tupuli. Neznášala by si červenicu. Neznášala by si mužov. Neznášala by si o vadžos ľubni. Nebudeš mať rada život. To je to najhoršie, čo sa môže stať.“ Izabela rozprávala s istotou starej matere, ktorá prikázala najprv očistiť sa v potoku a potom prísť do červeného stanu. „Vojdi do vody,“ povzbudzovala ju Iza pri potoku. „Vojdi bosými nohami a omy si ruky, tvár, každú kožu, ktorú nájdeš…“

I. Rozhovor ako most k rovnováheDenník – zrkadlo vnútraPísaním denníka získavam prehľad o tom, čo sa deje v mojom vnútri. Materializujem svoje inak neukotvené dotieravé myšlienky, čím pomáham svojej mysli zbavovať sa mentálneho balastu. Ak by som si nematerializovala ťaživé myšlienky sama pre seba do denníka a prostredníctvom vnútorného rozhovoru by som im nevenovala náležitú pozornosť, ostali by v hlave ako zabudnuté smetisko a ja by som chodila pod tou ťarchou zhrbená a zamračená (ako kedysi). Našťastie, z každej situácie sa núka vyslobodenie, ktoré, avšak, nikdy nie je úplne zadarmo. Ako pri hocijakom pohybe vynakladáme (hoc i nevedomé) úsilie na udržiavanie rovnováhy fyzického tela s okolím, je to tak aj pri získavaní vnútornej rovnováhy. Časom a dospievaním sa na nás nalepujú všemožné nánosy vonkajšieho sveta a ostatných ľudí v ňom a toto, čo nie je naše, je nevyhnutné zo seba striasť, zmyť, rozlúčiť sa. Nie je to jednoduché ako umývanie čelného skla automobilu, je to zdĺhavé a náročné ako vytrhávanie lepkavých štetín bodliaka zo srsti. Zhodnime sa však na tom, že je nevyhnutné to spraviť.Dialóg dvoch jaV procese sebauvedomovania nie je až také podstatné zapisovať chronológiu dní a skutkov, podstatný je výber relevantného z diania. O tom ďalej v denníku rozvíjame dialóg dvoch ja: tým čo koná v hmotnej realite a snaží sa spĺňať v lepšom prípade svoje, v horšom prípade priania druhých, inak povedané ego, a tým vnútorným, čo hovorí z nášho „neviditeľného domova“ a svedomito šepká o súlade a mieri, inak povedané „vyššie/hlbšie ja“ alebo duša. Našou zlatou výzvou v tomto živote je nájsť a udržiavať rovnováhu medzi týmito dvoma „ja“. Keď sa to darí, dostavuje sa vnútorný mier.