Stopári v temnotách

Posts: 12 • Price: 66 CZK monthly

Stopári v temnotách



I have a voucher

Človek je ako diamant skrytý pod vrstvami kamenia a hliny a nánosov špiny, takže celý náš život je oprašovanie hliny a zmývanie špiny a potom brúsenie do svojej pravej rýdzej podoby.

dychové uzly


dychové uzly


sú miesta, v ktorých sa dych zadrháva; situácie, kde nevedomky prestávam dýchať, a kým sa zasa dostanem do (zdanlivej) rovnováhy, chvíľu to trvá; väčšinou sú to situácie, keď sa ma zmocňuje chiméra strachu;

strašná chiméra sa rodí v rôznych druhoch šokov; 

v závislosti na minulosti sa do môjho systému žitia vracia (či skôr ja ju pozývam?) a mojou úlohou je rozdýchať ju do voľna, aby nado mnou na úrovni bežného prežívania nemala moc;



Gnothi seauton IV. - Čo ak neviem ako začať?


Neviem ako začať upratovať domácnosť svojej duše.

Tento postoj patrí egu. Ego samo nás v evolúcii vpred neposunie. Preto je žiaduce počúvať naše „hlbšie neviditeľné ja“ (môžeme stotožniť aj so svedomím alebo aj „anjelom strážnym“). Ak nevieme ako začať, položme si otázku: čo by mi práve teraz prospelo?


Gnothi seauton: Prečo


Prečo začať od seba?

Je to jednoducho moje telo. Som paňou svojho času a úsudku. Venujem ich tak, aby som bola v každej chvíli spokojná.

To sa nedá zariadiť zo dňa na deň, no keď som sa naposledy cítila stratená a myslela som na moju psychologičku, s ktorou by som to veľmi rada prebrala, uvedomila som si, že sa nemôžem spoliehať na nikoho, kto so mnou nemôže byť 24/7/365 po celý život… a to nie je nikto, okrem mňa samej.


Gnothi seauton: Ego je ako zajac – bubny ho strašia


To znamená, že aj keď si uvedomujem, že by som sa mala zbaviť napr. zlozvyku usedavého životného štýlu, nepostavím sa do pozície agresívneho mentora, ktorý nado mnou hodinu za hodinou stojí a švihá prútom a chce odo mňa intenzívny výkon pravidelný ako tabuľka. Vysnívaný sen o zdravej kondícii vtedy zdrhá ako vybubnovaný zajac.

To znamená, že aby sme uspeli vo vytrvalosti dosiahnuť určité vývojové štádium, musí zodpovednejšia časť našej bytosti vymyslieť stratégiu. Súčasťou stratégie je stať sa svojou láskavou priateľkou/láskavým priateľom, ktorá/-ý nás technikou chápavosti rovnako podporí ako povzbudí, ale ak treba, môže nás aj pokárať:


KnihoMola: Ako roztancovať stagnáciu vo vzťahu? Kľúčom môže byť porozumenie „jazykom lásky“


(5-minútové čítanie)

Kniha Päť jazykov lásky zrejme málokoho ohúri estetikou obálky. Nezaujme ani toho, kto medziľudské vzťahy považuje v živote za sekundárne. Ak si vo vzťahoch obratná/obratný ako ryba vo vode, môže byť pre teba príjemným zvedomením zručností, ktorými už dávno operuješ. Primárne je tu však táto príručka pre tých, ktorí v partnerskom vzťahu dlhodobo prestupujú na mieste, zatiaľ čo túžia po vývoji, ale nevedia ako na to.


Gnothi seauton III. - Úsilie


Úsilie

Bez tohto pohonu zostaneme vo vnútornom dialógu stáť ako auto s prázdnou nádržou. Ak stojíme vo vnútornom dialógu, dosť to brzdí osobnostnú evolúciu. Vývoj bez úsilia nie je možný.

Vývoj môžeme chápať ako zušľachťovanie vlastnej bytosti – osobnosti a tela. Aby sme sa mohli zušľachťovať, musíme poznať, čo nám robí dobre a čo nám robí zle, pokúsiť sa zaznamenať odtiene našich vnemov a stavov, ktoré v nás vyvolávajú rôzne zážitky.


Gnothi seauton II. - Ave Sebareflexia


Sebareflexia

je základný pojem tejto príručky

Rozhodnutie písať si denník je záväzok (ten najlepší!), aký osoba môže sama voči sebe vykonať.

Táto osoba prijíma za nanajvýš relevantnú skutočnosť, že je mnohoúrovňovou bytosťou a že záznam o vlastnom prežívaní v pravidelných intervaloch osamote slúži ako upratovanie. Na upratovanie domácnosti si, samozrejme, čas vyhradzujeme – prečo na upratovanie domácnosti duše nie? Odpoveď znie áno, vyhradzujeme, je to právo sväté a povinnosť. Už žiadne výhovorky.

Kto sa chce mať dobre, musí na sebe pracovať, musí poznať sám seba – mať so sebou priateľský, ideálne milenecký vzťah. A to chce čas. Mapou na tejto celoživotnej trase je denník.


Gnothi seauton: trpezlivosť & sloboda (úryvok z denníka)


TRPEZLIVOSŤ & SLOBODA

alebo netrpezlivosť & nesloboda

(človeka na „homeoffice“)


Je fajn zvedomiť si ich a aj pocit nesebahodnoty a nedôvery v seba. Nemať strach zo života, lebo to je to, na čo najviac trpím. Strach (zo života). Je tu aj nevôľa stretávať sa a oslavovať život. Zatvorení sme doma a život ešte stále spí, keď už má kvitnúť a pučať do krásy. Pracujeme za počítačom.

Ako sa má dnes moje telo? Dostalo dnes fajn výživu a aj si zacvičilo. Nebolo ešte vonku, lebo stereotyp stále toho istého prostredia je výhovorkou môjho znechuteného ega.

Moje ego je znechutené zo stereotypu dní bez záhrady v byte. Premýšľa nad vlastnou neslobodou a bilancuje na hrane trpezlivosti a netrpezlivosti. Dnes som sa pristihla, že som netrpezlivá pri tanci. Chcela by som od svojho tela, aby ihneď podávalo majstrovské výkony.

Našťastie už desiatky hodín yin yogy s BB dokážem túto netrpezlivosť rýchlo zvrátiť v láskavé prijatie momentálneho stavu môjho tela. Dohodnem sa so svojím egom na momentálne najprijateľnejšom riešení situácie. Nezakrývame si pred sebou oči. Sloboda je prímerie s vlastným egom.


Alžbeta, I. (poviedka na pokračovanie)


Úryvok z poviedky na pokračovanie, venovanej všetkým ľuďom, ktorým v živote chýbajú prechodové rituály.

0,5.

„Princezná? Odkiaľ vieš, že to bola princezná?“ pýtal sa ráno Alžbety odraz v zrkadle, keď si doň zaznamenávala sen.

„Tamten svet je iný než tento,“ odpovedala si Alžbeta. „Áno,“ pritakal odraz. „Hlavne o tom nikomu nehovor. Vieš, že naposledy, keď si sa spovedala z takých snov, bolo z toho… fiasko.“

„Potvrdzujem,“ pritakala Alžbeta sama sebe do umelecky tepaného ručného zrkadla s tragikomickou spomienkou na erotický sen. Pozerala na svoj strapatý, ešte nie úplne prebudený odraz so zatajeným dychom, akoby mala sama pred sebou tajomstvo a rozkladala si na drobné v duchu všetky obrazy. V podbrušku pocítila pichnutie. „Au!“ vyletelo z nej a už sa zviechala na nohy. Odkráčala chladným domiskom von do jesenného rána, presvedčiť sa o novinkách.

1.

Alžbeta sedela na schodoch napoly skľúčená, napoly vzrušená. Srdce v nej cválalo ako nikdy predtým, lebo nikdy predtým nezažila čo dnes. Počula už o tom od starších a skúsenejších, ale teraz sa medzi ne už môže zaradiť aj ona. Žiadna zvláštna ceremónia, Alžbeta však vedela, cítila, že toto je začiatok čohosi nového. Vzrušenie, ktorým sa dnes chvelo celé jej telo, malo neobyčajnú intenzitu, človek by povedal „inú farbu“…

„Je to červené,“ oznámila hneď potom matke spoly vydesená, spoly pyšná. Vlastne sa tešila, že jej to môže povedať. Tešila sa, že má matku…

„No…“ povzdychla matka, lebo v dcérinom dvanásťročnom zjave rýchlo vyčítala podstatu: „to je červenica, moja milá,“ zalomila ruky vbok. „Už aj na teba padlo bremeno ženského plemena. Nemohla si ešte pár rokov vydržať? Mohla si si ušetriť bolesti a trápenia…“ nariekla mamuška, ako ju Alžbeta musela oslovovať. „O túto radosť sa odteraz budeš musieť starať každý mesiac,“ vyhlásila a pri slove radosť ju striaslo. Na chvíľu stíchla a s ustaraným výrazom uzavrela: „Treba ti ukázať, ako sa s tým narába, ale rýchlo, lebo neskoro prídeme na omšu!“ Povinnosti si napriek všetkému dokázala uvedomiť a plniť svedomito. A tak svojej dcére okamžite ukázala ako zabezpečiť, aby boli šaty pred krvou chránené.