Alžbeta, II. (poviedka na pokračovanie)

Úryvok z poviedky na pokračovanie, venovanej všetkým ľuďom, ktorým v živote chýbajú prechodové rituály a všetkým predplatiteľom.

2,5.

Alžbeta v tú noc dlho nevedela zaspať. Bolo to krátko pred novoluním, chladný a pochmúrny listopad, sviatok svätého Martina. Veru sa v uliciach v ten deň rozšantili prvé snehové vločky a na ich počesť aj čerstvé husie perie. Vrstvy sukní aj duchien už bolo treba bez debaty navyšovať.

V túto noc Alžbetu po prvýkrát hriala medzi nohami červienka. Vzrušenie z novej udalosti pod vplyvom povinností bežného dňa trošku pohaslo, no k noci, ako sa dievča chystalo k spánku, rozlialo sa opäť po jej tele.

Nekrvácala veľmi, iba trochu, ale ktovie čo bude cez noc… a zajtra… Dlaňami sa dotkla bruška pod pupkom. Žije, deje sa, dýcha. Nebolí, len je. Nevedela, odkiaľ sa odrazu rodí v nej taká láska… alebo vlastne… vedela to s úsmevom úplne presne. Zázrak. Tento deň je zázračný. Aj na hrudi cítila v tej chvíli pokoj, dych sa jej ustálil… až zaspala.

3.

Čierny tieň sa zjavil znova. Na bielej lúke za temnej noci nadiktoval Alžbete súradnice, kam má ďalšiu noc zájsť. Podaroval jej žiarivý kosák, ktorým mala cestou späť nazbierať byliny na voňavenie do chyže, aj na kúpele a bradavice. Alžbeta kráčala po cestičke lesom a v dohľadne vpred nemizol ten tieň.

– Prídeššš, – zašumel.

– Hmmm…

Kosák mesačne žiari, rastliny voňajú, nie je to listopad. Docválal kôň. Alžbeta naň bez váhania vyskočí a vystrelí do tmy.

– Už letím!

3,5.

Zobudila sa s červienkou takmer suchou, keď potom púšťala moč, cítila zmenu. Trochu ju pichalo a utierka bola ružovkastá. Červenica je tu, no zatiaľ to zvládam dobre, pomyslela si.

Vonku bolo chladno, mráz už začal vystrkovať fúzy. Dievča kráčalo s nohami naširoko, koľko si vyžadovala začiatočnícky uviazaná tkanina. Pohupovala sa zboka nabok zababušená v kožuchu a cítila sa krehkejšia než včera. Akoby jej ubudli sily. Nebolo to však nič, čo by jej pružné mladé telo nezvládalo. Bola zvyknutá na náročnejší režim v panstve matky – otrokyni domáceho statku, ako sa sama zvykla nazývať.

Izabela už stála na ceste. Keď Alžbetu uvidela neistým krokom prichádzať, rozbehla sa jej naproti a chytila ju družne pod rameno. Alžbeta bola o necelé tri roky staršia, no rozumeli si ako dvojičky, možno aj preto, že Iza bola vo svojich deviatich rokoch vyspelejšia než podaktoré z jej starších sestier.

„Dostala som to,“ zašepkala dôverne Alžbeta Izabele priamo do ucha. „Ale prosím ťa, buď ticho!“

Izabela zaváhala, kým jej dotieklo, až zastavila: „Počkať, počkať! Aké ticho?! Všetko mi povedz!“ skríkla.

„Ježiši, Iza! Koza! Ticho!“ hnevala sa Alžbeta, no kútiky úst jej potajomky vystreľovali do úsmevu. Cítila sa skúsená! Iza to totiž ešte nedostala.

„Tak hovor! Ako sa cítiš? Bolí to?“

Zadul studený vietor. Alžbeta si spomenula na tieň a čosi nepríjemné jej precválalo hruďou.

„Nebolí,“ odvetila prekvapene, „zatiaľ nič veľkolepé necítim.“

Iza zvraštila čelo. „Hmm?“

„Včera ráno. Naučila som sa viazať červienku, mama mi ukázala, a odvtedy sa o ňu starám. Zatiaľ... tečiem... len trochu… No cítim to tu,“ priložila si obe dlane na podbruško.

Izabela vzrušene počúvala. Rozumela záležitostiam schovaným za grimasami ľudí, dobre vedela čítať v osobnostiach. Červenicu síce ešte nedostala, no vedela, že raz bude musieť porodiť veľa detí. Aspoň šesť. Izabela mala totiž už dávno dôsledne vymaľované – vedela, že deti do brucha nevkladá duch svätý, v osade sa fyzická láska a rovnako ani fyzický hnev nijako nezakrývali, nevytláčali sa za dvere spoločenského života. Kmeňové vzťahy bývali priehľadné a dospelí sa pred deťmi neschovávali. Neschovávali sa ani pred sebou navzájom, kto mal čo na srdci či inej časti tela, vyrukoval s tým bez hanby pred všetkými. Takisto sa deti neodháňali od žien a mužov počas milostných spojení. Takáto holá otvorenosť zabezpečovala členom kmeňa sebavedomie a ako kľúč v dierke odomyká dvere do nového priestoru, pohľad na milujúcu sa matku s čimosom vyvolal v Izabele pred rokmi impulz čarovných schopností – „devleskero“, nadprirodzeného, božského daru: začala vidieť, čo iní vidieť nedokázali.

„Došla s tebou akási žena, Alžbeta,“ vyjavila Iza preľaknutá z náhlej nepríjemnej vidiny.

„Prosím?“ nechápala Alžbeta. Mysľou jej preblesklo Haló! zo sna s ozvenou.

„Haló!“ zamávala jej Iza pred očami, pretože Alžbeta ostala na moment zadumane hľadieť (do seba).

„Je to drak, Alžbeta,“ zašepkala Iza, „žiadna princezná!“

Alžbetou myklo. „Čo hovoríš? Princezná? Odkiaľ vieš? Ty ju vidíš?“

„Nie je to princezná! Je to drak!“ vykríkla zmätená Izabela.

„Drak?“ Alžbety sa zmocnila slabosť.

„Musíš ísť so mnou!“ schmatla ju za ruku a rozhodným krokom ich viedla tam, odkiaľ prišla. „Dnes do školy určite nepôjdeš.“

„Iza! Čo sa deje?“ Alžbeta poznala Izabelin dar.

„Musíš ísť so mnou!“ zopakovala a priateľka nenamietala. Cítila, že Izabela je pre ňu v tento deň ten najpovolanejší anjel strážny.

Doviedla ich, kam slušné devy z lepších rodín trnavských isto nechodia: rumoviská biedy, ako sa ostala nazývať tá posledná čiastočka mesta, povláčená cigánska osada. Kočovné vozy boli všelijako odstavené až po okraj lesa a po vychodených čistinách sa kde-tu utrúsil aj púštny handrový prístrešok. Človek by povedal, že to je uprostred, kde sa udržiava oheň a kde vysedávajú kojace aj nekojace ženy a starci. Inak boli ľudia pozaliezaní kvôli zime, alebo úplne preč (na dukátoch).

Izabela ťahala Alžbetu k vozu, v ktorom snívala ranné sny jej stará mater.

„Tu počkaj,“ povedala a vbehla dnu. Alžbeta na chvíľu osamela. Keď vyliezla, naliehavo predniesla: „Baba Mara povedie rituál. Musíme uvítať o delu červenicu, aby ťa nepohltila dračica.“

Rituál. Rituál. Rituál. Cvendžalo jej v ušiach ako hefaistovo kladivo. To je presne to, čo potrebuje. Vďakabohu za Izabelu!

„Čo by sa stalo, keby ma pohltila dračica?“ otázala sa dychtivo Alžbeta. Izabela ich už zas ťahala novým smerom.

„Neznášala by si svoju tupuli. Neznášala by si červenicu. Neznášala by si mužov. Neznášala by si o vadžos ľubni. Nebudeš mať rada život. To je to najhoršie, čo sa môže stať.“ Izabela rozprávala s istotou starej matere, ktorá prikázala najprv očistiť sa v potoku a potom prísť do červeného stanu.

„Vojdi do vody,“ povzbudzovala ju Iza pri potoku. „Vojdi bosými nohami a omy si ruky, tvár, každú kožu, ktorú nájdeš…“